Odpustenie hriechov spáchaných po krste môžu veriaci získať vo sviatosti pokánia alebo svätej spovedi. Túto sviatosť ustanovil sám Pán Ježiš, keď svojim apoštolom udelil právomoc odpúšťať hriechy: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 22–23).
Právomoc odpúšťať alebo zadržať hriechy prechádzala z apoštolov na ich nástupcov: na biskupov a kňazov.
„Sviatosť pokánia sa skladá z troch úkonov kajúcnika, ktoré tvoria jeden celok, a z kňazovho rozhrešenia. Úkony kajúcnika sú: ľútosť, spoveď čiže vyznanie hriechov kňazovi a predsavzatie vykonať zadosťučinenie a skutky zadosťučinenia“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi 1491).
Vo sviatosti pokánia sa kajúcnik zmieri s Bohom, s Cirkvou a so sebou samým; v rozhrešení získa odpustenie hriechov; jeho svedomie naplní pokoj, spokojnosť a duchovná útecha a získa duchovnú silu pre kresťanský boj.
Ku sviatosti zmierenia môžu veriaci pristúpiť každý deň vždy 30 minút pred začiatkom svätých omší.
Viac informácií o sviatosti
Vo sviatosti pokánia alebo svätej spovedi môžu veriaci získať odpustenie hriechov spáchaných po krste. Tiež sa nazýva ako sviatosť zmierenia alebo odpustenia.
Aj keď veriaci v krste dostáva nový život a odpúšťajú sa mu všetky hriechy, ale krst neodstráni krehkosť ľudskej prirodzenosti ani náklonnosť na hriech. Pretože je človek slabý, znova a znova upadne do hriechu, niet takého, kto by nezhrešil, ako aj Svätý Ján apoštol píše: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda“ (1Jn 1,8). Preto život kresťana je neustály boj o obrátenie s cieľom dosiahnuť svätosť a večný život.
Pán Ježiš už od samého začiatku svojho verejného účinkovania vyzýval na pokánie, keď povedal: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15). Svoju božskú moc vykonával aj tým, že odpúšťal hriechy (Lk 5, 20–26), potom po zmŕtvychvstaní dáva svojím apoštolom právomoc odpúšťať hriechy: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané (Jn 20, 22–23). Cirkev touto mocou, ktorú získala od Ježiša Krista, rozhrešuje hriechy a zmieri hriešnika s Bohom.
Kristova výzva na obrátenie neprestáva zaznievať v živote Cirkvi. Hoci hriech odlučuje človeka od Boha, milosrdný Boh hľadá hriešnika a volá ho, aby sa skrze pokánie navrátil k nemu. Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) píše o hriechu, ako o previnení proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Hriech je urážka Boha, neposlušnosť a vzbura proti nemu (1849–1850). Na hriech navádza predovšetkým zlý duch, ale aj ľudská náklonnosť na hriech, naše zlé návyky a slabosti. Podľa veľkosti hriechu rozlišujeme smrteľné a všedné hriechy. Smrteľný alebo ťažký hriech je vážnym prestúpením Božieho zákona spáchané s plným vedomím a uváženým súhlasom, takýto hriech odvracia človeka od Boha, zbavuje ho stavu milosti a má za následok večnú smrť v pekle. Všedný hriech spácha človek vtedy, keď v nezávažnej veci koná v rozpore s Božími prikázaniami, takýto hriech síce oslabuje, ale nezničí vzťah s Bohom (KKC 1854–1863).
Obrátenie je zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla a návrat k Bohu spojené s odporom k zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti (KKC 1431). Keďže hriech narúša spoločenstvo aj s Cirkvou, preto obrátenie musí byť aj zmierenie s Cirkvou (KKC 1440). Sviatosť pokánia teda zmieri hriešnika s Bohom aj s Cirkvou zároveň. K tomuto je zo strany hriešnika potrebná ľútosť, vyznanie hriechov (teda spoveď) a zadosťučinenie.
Keď si hriešnik uvedomí, že jeho hriech je veľké zlo, ktorým urazil Boha, prebudí sa v ňom ľútosť, čo je bolesť duše nad spáchaným hriechom. Ak táto ľútosť pochádza z lásky k Bohu, volá sa dokonalá ľútosť a dosiahne odpustenie aj smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné. Takzvaná nedokonalá ľútosť sa rodí z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi; takáto ľútosť sama osebe nedosiahne síce odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia (KKC 1451–1453).
Samotná svätá spoveď je vynanie hriechov pred spovedníkom: toto musí obsiahnuť všetky doteraz nevyznané a nerozhrešené smrteľné hriechy ako aj ich počet. Hoci vyznanie všedných hriechov nie je povinná, Cirkev ju veľmi odporúča, lebo to pomáha formovať si svedomie a bojovať proti nezriadeným náklonnostiam. Kto sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu prv ako by prijal sviatostné rozhrešenie. Deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu. Každý veriaci, ktorý už bol uvádzaný do kresťanského života, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka (KKC 1456–1458). Na svätú spoveď sa treba pripraviť dôkladným spytovaním svedomia vo svetle Božích prikázaní.
Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda spôsobená hriechmi napravila. Táto náprava sa nazýva zadosťučinenie. Kódex kanonického práva (KKP) určuje, že podľa závažnosti a povahy hriechov, ale so zreteľom na stav kajúcnika, spovedník má uložiť spasiteľné a primerané zadosťučinenia; ktoré kajúcnik je povinný sám osobne splniť (kán. 981). Zadosťučinenie je pokánie za hriech a pomáha kajúcnikovi osvojiť si správne spôsoby správania.
Rozhrešenie, ktoré dá spovedník, je pôsobenie Boha službou Cirkvi. Kňaz tu koná v osobe Krista a sám Boh, milosrdný Otec je ten, kto skrze smrti a zmŕtvychvstania svojho Syna zmieri hriešnika so sebou (KKC 1449). Sviatost pokánia teda zmieri kajúcnika s Bohom a s Cirkvou, kajúcnik znovu získava stratenú posväcujúcu milosť; jeho svedomie je naplnené pokojom, spokojnosťou a duchovnou útechou a získava duchovnú silu pre kresťanský boj (KKC 1496).
Vysluhovateľom sviatosti pokánia je kňaz, avšak rozhrešenie niektorých obzvlášť závažných hriechov je vyhradené biskupovi (napr. prerušenie tehotenstva, verejný odpad od viery, znesvätenie Eucharistie). Spoveď sa väčšinou odohráva v spovednici a jej priebeh je zvyčajne takýto: kajúcnik pri vstupe do spovednice pozdraví kňaza, kľakne si, následne úprimne vyzná svoje hriechy, pozorne počúva poučenie spovedníka a odpovedá na prípadné otázky. Potom spovedník uloží zadosťučinenie a kajúcnik oľutuje svoje hriechy, kňaz ho následne rozhrešuje a prepustí. Ak by spovedajúci úmyselne zamlčal nejaký svoj ťažký hriech, aj keby dostal rozhrešenie, je takáto spoveď neplatná, ba svätokrádežná. Keď spovedajúci nie je dostatočne disponovaný (napr. nemá v úmysle zanechať svoj ťažký hriech), spovedník má právo rozhrešenie odoprieť alebo oddialiť. Každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo, čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali – toto spovedné tajomstvo je za každých okolností nedotknuteľné (KKC 1467, KKP kán. 983).
Táto individuálna spoveď je jediným riadnym spôsobom, ktorým veriaci dosiahne odpustenie hriechov. V prípade vážnej potreby je však možné dať všeobecné rozhrešenie, ale aj v takom prípade, aby bolo rozhrešenie platné, veriaci musia mať predsavzatie individuálne vyznať svoje ťažké hriechy v náležitom čase (KKC 1483).
Rozhrešenie oslobodzuje človeka od večného trestu za hriechy, ale časné tresty mu aspoň čiastočne ostávajú, keďže každý hriech potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené. Veriaci ho môžu dostať za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi (KKC 1471).