Staršia generácia si možno ešte aj dnes spomenie na rok 1927, ktorý bol pre väčšinu obyvateľov obce osudový.
13. jún bol slnečný letný deň. Ľudia išli, ako boli zvyknutí, po svojej práci. Dobytok sa pásol na lúkach a väčšina obyvateľov bola na svojich poliach. V priebehu dňa stúpala teplota a vlhkosť vzduchu. Bolo neznesiteľne sparno. V priebehu krátkeho času sa nebo zatiahlo, bola taká tma, akoby prišla noc. Potom sa spustila búrka, akú nikto predtým nezažil. Veľké krúpy ako hrozno pokryli polia a lúky až do polmetrovej výšky. Rýchlik Berlín – Budapešť musel zastať na otvorenej trati a počkať, kým sa krúpy nerozpustili. Dedinský potok sa vzdul do strhujúceho prúdu. Vysoká voda strhávala mosty, humná, maštale, dobytok, dosky a rôzne domáce náradie. Pri prechádzaní mostom bol krajčírsky majster Franz Ertl strhnutý do prúdu vody a odnesený. Až po odznení búrky bol nájdený mŕtvy na hranici Dolnej Štubne, asi tri kilometre severne od dediny medzi skalami a rôznymi troskami. Horná Stubňa bola po prietrži mračien ako obraz skazy.
Celkové škody sa vyšplhali takmer na štvrť milióna korún. Existuje porekadlo, ktoré hovorí, že nešťastie prichádza zriedkavo samo. Toto sa potvrdilo už po necelých štyroch týždňoch, keď sa 1. júla 1927 stala ešte väčšia katastrofa. Pokým väčšina obyvateľstva bola zamestnaná na vzdialených lúkach zberom sena alebo pri odstraňovaní škôd po povodni, vyšľahli z jedného krovu domu plamene. Silný južný vietor zaniesol iskry na šindľovú strechu blízko kostolnej veže, tá sa čoskoro rozhorela na obrovskú fakľu a oheň z horiacich šindľov sa rozšíril na celý dolný koniec dediny. Pretože stavby boli prevažne drevené, zhorela dedina do tla. Po polhodine sa obyvatelia zdesene prizerali na jeden a pol kilometra dlhé a kilometer široké more z plameňov. Aj prichádzajúci požiarnici museli cúvnuť, pretože sa nikto nedostal k potoku alebo k inému vodnému zdroju. Po dva a pol hodinách bola dedina jedno dymiace rumovisko.
Viac ako tisíc ľudí stratilo strechu nad hlavou, škody boli nad päť miliónov korún. Polovici z týchto bezdomovcov nezostalo nič, žiadna posteľ ani stôl, žiadny tanier ani lyžica, žiadne zásoby potravín. Spočiatku nachádzali vyhorenci ubytovanie u rodín v hornej časti obce, ale niektorí aj u slovenských známych v Dolnej Štubni. K prvému zmierneniu neopísateľnej biedy prišlo krátko po tomto požiari, bola urobená zbierka v susedných nemeckých a slovenských obciach, ktorá priniesla 80 000 korún. Poisťovne vyplatili 600 000 korún. Zo zhorených trosiek vytŕčali zadymené múry zhoreného kostola a veža so svojimi holými múrmi sa strašidelne týčila k nebesiam. Aj štyri zvony sa stali obeťou požiaru. Viseli v kostolnej veži len štyri roky, kúpili sa za veľkých obetí obce v misionárskom roku 1923. Prvá svetová vojna im vzala tri zvony, boli roztavené na delá.
Z týchto veľkých pohrôm sa nemohli obyvatelia dlho spamätať. Trvalo dlhé roky, kým dedina prekonala úder osudu z roku 1927. Ani stavba železničnej trate Horná Štubňa – Handlová (1929 – 1930) nepriniesla temer žiadne hospodárske zotavenie.
